Jarno-letná edícia druhého ročníka Festivalu slovanských literatúr sa uskutočnila v záhrade Vily Zlatica a v priestoroch Fóra slovanských kultúr v ľubľanskej Rožnej doline, kde hlavnými hosťami boli macedónsky spisovateľ Aleksandar Prokopiev a bulharská autorka Zdravka Evtimova. Slovinské preklady ich románov Špehovač a Štvrtok nedávno vyšli v edícii Sto slovanských románov.
Dvaja spisovatelia na besedách rozprávali o svojom písaní, metódach práce a podrobnejšie aj o práve preložených románoch. Na uvedení kníh sa zúčastnili aj prekladatelia Robert Suša, ktorý z macedónčiny preložil Špehovača, a Eva Šprager, ktorá z bulharčiny do slovinčiny preložila román Štvrtok.
Aleksandar Prokopiev je jedným z najzaujímavejších macedónskych prozaikov, píše najmä krátku prózu a Špehovač je zatiaľ jeho jediným románom. V rozhovore s Namitou Subiotto, odborníčkou na macedónsku literatúru, profesorkou južnej slavistiky a prekladateľkou, ktorá k románu napísala aj doslov, vysvetlil svoju náklonnosť ku kratším prozaickým žánrom. Publikum pobavil mnohými anekdotami a príhodami, ktoré by si mohli nájsť cestu do niektorého z jeho budúcich textov. Spolu s prekladateľkou diskutovali aj o preklade názvu knihy. Autor považuje slovinskú verziu Špehovača (v slovinčine Špegavec) za veľmi dobrý preklad, uviedol tiež, ako znie názov románu v iných jazykoch a ako preklad názvu určuje čítanie, pochopenie a recepciu textu.
Štvrtok Zdravky Evtimovej je prvou knihou, ktorá bola v rámci edície Sto slovanských románov preložená z bulharčiny do slovinčiny. Bulharsko sa svojím zoznamom zapojilo do projektu v roku 2016. Evtimova je pre svoju bohatú prozaickú tvorbu považovaná za jedno z ústredných mien súčasnej bulharskej literatúry. Hojne prekladá, niekedy do cudzích jazykov dokonca preloží aj svoje vlastné romány. Prekladateľka Eva Šprager zdôraznila, že ju preklad románu bavil a robil jej veľkú radosť, preto nemala pri práci žiadne problémy a dokončila ju pomerne rýchlo. V románe Štvrtok sledujeme päť hrdiniek, päť silných žien uprostred brutálnej politickej transformácie v Bulharsku. „Mojím želaním, a to nielen v tomto románe, je ukázať sociálne vrstvy života ľudí v určitej komunite a v určitom období,“ povedala bulharská spisovateľka v rozhovore s novinárkou a literárnou kritičkou Tinou Kozin. Keď sa rozprávali o spisovateľskej profesii, autorka uviedla, že musí písať, pretože žije život svojich postáv, takže jej život trvá už viac ako 3000 rokov. Zároveň dodala, že písanie je spisovateľom predurčené. Že sa bez slov nezaobíde, tak ako sa fajčiar nezaobíde bez cigarety alebo závislý človek bez drogy. Niekedy je tento osud šťastný a niekedy nie je.
