Tábor padlých žien

Tábor padlých žien
Slovensko
Anton-Balaz-150x150.jpg.pagespeed.ce.4TvG5rtUAx
Anton Baláž
Na všetky práce v tábore i mimo neho budú padlé ženy chodiť s dozorkyňami. Kontakt so zaradenými mužmi sa obmedzí na minimum. Bude k nemu dochádzať len pri vykonávaní osvetovej činnosti, kde je nevyhnutná spolupráca oboch pohlaví, pri nacvičovaní divadiel a pri kolektívnych recitáciách...

Tábor padlých žien je groteskný a kuriózny príbeh o bratislavských prostitútkach, ktoré sa nastupujúci komunistický režim rozhodne v tábore nútených prác prevychovať na uvedomelé občianky. Príbeh románu sa odohráva v roku 1949, krátko po spustení železnej opony, a tak sa dámy najstaršieho remesla ocitnú v tábore, kde sa komunistickej prevýchove podrobujú aj stovky mužov, označených režimom za politických rozvratníkov a triednych nepriateľov. V prísnej táborovej izolácii sa padlé ženy podrobujú násilným prevýchovným metódam, ktoré sa v nasledujúcich desaťročiach stanú súčasťou života miliónov ľudí za železnou oponou. Príbeh má tak aj svoj orwellovský rozmer, ukazuje svet, v ktorom sa presadzuje zvrátená filozofia sociálneho inžinierstva, kde neposlušným občanom hrozí likvidácia v stalinských táboroch.

Anton Baláž (1943) je prozaik, televízny a filmový scenárista, rozhlasový dramatik a publicista. Po novembri 1989 bol šéfredaktorom Slovenského denníka. V rokoch 1993 –1994 pracoval v Kancelárii prezidenta SR, naposledy v Literárnom informačnom centre. Román Tábor padlých žien (1993) bol jednou z prvých satirických výpovedí o praktikách socializmu, no úspešnosť mu zaručovala sama téma: prevýchova bratislavských prostitútok po februári 1948 v duchu socialistickej morálky v pracovnom tábore Nováky, smutne známom z obdobia druhej svetovej vojny, keď v ňom sústredili občanov židovského pôvodu. Roku 1997 román sfilmoval režisér Laco Halama a v roku 1998 bol uvedený na filmovom festivale Berlinale.